· Mandejci

· pôvod

· posvätné texty

· učenie

· rituály

· Gnóza na Západe v súčasnosti

· Gnosticizmus a Jung

· Súčasné gnostické hnutia

Mandejci

Mandejci alebo ctitelia Manda d´chaije (“Poznania života”) sú jedinou gnostickou náboženskou skupinou, ktorá pretrvala od staroveku dodnes. Žijú na dolnom Eufrate a Tigrise; dnes ich je asi 5000 Gnostické rysy ich učenia boli zreteľne identifikované len v 20.rokoch 20.st., keď boli objavení pre vedu ako akési “živé skameneliny”.

Pôvodní mandejci pravdepodobne patrili k židovskej krstiteľskej sekte, ktorá sa už v 1.st.presunula z Palestíny cez Sýriu do Mezopotámii. Dôvodom ich odchodu zrejme bolo ohrozenie počas židovskej vojny, ktorá sa skončila pádom Jeruzalemu v r.70. Usudzuje sa, že s gnostickými myšlienkami sa stretli počas svojho putovania.

Hlavnými posvätnými spismi mandejcov sú Ginza (Poklad), liturgické texty a kniha Janova. V staršej literatúre dominovala teória, že mandejské náboženské texty sú kľúčom k interpretácii niektorých kresťanských textov (najmä janovských). Ďalšou domnienkou bolo priradenie mandejského učenia k najstarším formám gnózy (oveľa staršej ako kresťanská gnóza). W. Brandt, napríklad, tvrdí, že všetky gnostické systémy majú svoj pôvod v mandejskom učení. Dnes bádatelia posudzujú tieto texty oveľa opatrnejšie a rozlišujú v nich viaceré staršie a mladšie vrstvy.

Mandejské učenie bolo zapísané v dobe nástupu islamu, keď sa mandejci museli preukázať moslimom svojimi svätými spismi a ukázať, že patria k “náboženstvám knihy”, ktoré islam uznával, toleroval a mohol kontrolovať. Tieto texty teda vznikli v 7.st., a to v aramejštine, ktorou mandejci hovorili. Nutnosť vytvoriť záväzne vyjadrenie viery a pravidlá spoločného kultu posilnila organizáciu mandejských komunít a zohrala významnú úlohu v zachovaní ich tradície počas nasledujúcich storočí.

Podľa mandejských textov na počiatku boli tri Prabytosti: Pira rabba, existujúci sám o sebe, Ajat, t.j. éter, a Mana rabba, t.j. Veľký duch. Z posledného emanovali veľkí Duchovia, vysielajúce svetlo a taktiež veľký Jordán, ktorý oživuje nebeský svet. Ďalej z neho vzišiel Prvý život a z toho Druhý život a druhý Jordán. Z Prvého života emanoval Abatur a z neho nespočetný počet Utre, čiže jasných nebeských bytostí. Prvý život, ktorého vzývaním sa začínajú všetky mandejské traktáty, je predmetom náboženského uctievania, zatiaľ čo Mana rabba je povznesený nado všetko a je prístupný len najvyšším emanáciám a dušiam najzbožnejších mandejcov (po smrti).

Pod nebeskými sveteľnými sférami sa rozprestierala prázdnota, dno ktorej pokrývala Čierna voda. Tam sa začínala Ríša temnoty, ktorej vládol Kráľ temnoty, zrodený z Čiernej vody. V Čiernej vode sídlila zlá ženská bytosť Ruha (od hebr. Ruah, čiže Duch), ktorá splodila najhoršieho démona Ura a s nim sedem a potom dvanásť démonov.

Kráľ temnoty zatúžil zmocniť sa sveteľnej Ríše. Preto Mana rabba zoslal dole svojho vyslanca Hibil Zivu. Táto bytosť je emanáciou Abatura a nazýva sa tiež Manda d´haje (Duch života alebo Poznanie života) alebo Strom života (v niektorých textoch Hibil Ziva je synom Manda d´haje). Manda d´haje sa neskôr zjavil na zemi v ďalších inkarnáciách: ako Abel, Seth a Henoch (jediným pravým prorokom, hlásajúcim pravé náboženstvo, podľa mandejcov bol Ján Krstiteľ; Abraham, Mojžiš a Ježiš podľa nich boli prorokmi falošnými).

Hibil Ziva zostúpil do Čiernej vody a odtiaľ zostupoval stále nižšie, až došiel do najhlbšieho pekla. Pretože poznal všetky tajné mená a talizmany nižších ríši, mohol sa vrátiť naspäť a po ceste hore zamkol brány týchto ríši zámkom a pečaťou. Tým zlomil moc Ruhy a Ura. Spútal Ura a uzavrel zo všetkých strán siedmimi železnými a siedmimi zlatými hradbami. Sedem démonov (obežnice) poveril riadením sveta a dal im ohnivé vozy, aby putovali po oblohe. Títo démoni zvádzajú ľudí, aby im vzdávali posvätnú úctu. Na konci sveta Ur pohltí všetko a zrúti sa do priepasti. Svet temnoty zanikne a zostane len sveteľná Ríša.

Stvorenie sveta podľa mandejcov je dielom vyšších bytostí, do ktorého neblahým spôsobom zasahuje Ríša temnoty. Keď sa Abatur podíval dole, v Čiernej vode povstal ako jeho obraz jeho syn Ptahil. Abatur mu rozkázal, aby dal vodám zhustnúť. Tak vznikla zem a nad ňou Ptahil stvoril oblohu. Avšak Ruha pomiatla jeho rozum, a volal na pomoc sedem zlých duchov. Spoločne stvorili telo Adama, avšak nemohli ho postaviť a vdýchnuť mu život. Urobili to na rozkaz Prvého života vznešené bytosti Hibil, Šitil a Anuš. Duša človeka tak pochádza zo sveteľnej Ríše, zatiaľ čo telo zo zeme.

Duša človeka v tele trpí a musí byť z tohto sveta vyslobodená. Preto sa mandejskí kňazi a najdokonalejší jedinci pokladajú za mŕtvych pre tento svet a preto pri každom zasvätení kňaza sa koná i pohrebný obrad. Duše zbožných ľudí po smrti vojdú do sveteľnej Ríše, zatiaľ čo duše, ktoré sú oddané siedmim démonom, budú na zemi spútaní tak dlho, kým nedosiahnu dokonalosti. Mandejská etika je prísna, avšak askézu zavrhuje.

Poznanie nadzmyselných vecí, mien duchov a ich pôvodu, ktoré poskytuje božskú moc, u mandejcov je prístupné len kňazom (pokiaľ tieto vedomosti pre človeka sú nevyhnutne potrebné, božstvo mu ich môže zjaviť). Obyčajní členovia komunity majú sa zúčastňovať náboženských obradov a zachovávať mravné prikázania, čo im zaručuje po smrti vstup do sveteľnej ríše.

Základnými rituálmi mandejcov sú krst a akási obdoba zádušnej omše, pri ktorej sa pripomína postupný vzostup a očisťovanie duše zomrelého. Krst je spojený s požívaním chleba a pitím vody a koná sa v akejkoľvek živej, teda tečúcej vode, ktorá sa počas obradu premieňa na Jordán - obraz nebeského Jordánu. Krst u mandejcov má iný význam ako u kresťanov. Koná sa nielen u detí, ale pri každej príležitosti, keď nastalo znečistenie človeka a taktiež pravidelne. Správne by sa mal konať každú nedeľu a každoročne počas krstnej slávnosti, trvajúcej päť dní.

Gnóza na Západe v súčasnosti

Gnosticizmus a Jung

Gnosticizmus by možno zostal vo vedomí súčasníkov jednou z neúspešných kresťanských herezí, keby sa nedostal do pozornosti jedného z najvýznamnejších psychológov 20.st. - Carla Gustava Junga. Jung našiel v učení gnosticizmu dôkazy vlastných teórií a predpokladov a pozdvihol toto učenie na úroveň psychickej reality. Bádateľ G. Filoramo poznamenal, že Jung pokladal starovekých gnostikov za skutočných objaviteľov hlbinnej psychológie a tvrdil, že staroveký gnosticizmus, i keď vo forme univerzálneho náboženstva, v určitom zmysle predchádzal jungovskej duchovnej terapii a súčasne pomohol vyjasniť jej podstatu. Mohli by sme povedať, že jungovská teória je oživením starovekých gnostických myšlienok, vyjadrených jazykom moderného sveta.

Vo všetkých svojich prácach Jung nazýval hlbinnú psychológiu, najmä svoju vlastnú teóriu, dedičkou gnostickej tradície. Väčšina mytologém, ktoré nachádzame v gnostických spisoch, môže byť interpretovaná v psychologických termínoch. Napríklad, slepý a arogantný tvorca-demiurg zodpovedá odcudzenému egu - “Ja” (das Ich) človeka, ktoré stratilo kontakt s ontologickým “Ja” (das Selbst). Naproti tomu najvyšší Boh gnostikov môže zodpovedať úplnému bytostnému “Ja”, ústrednému archetypu Junga, znamenajúcemu celosť človeka. Opätovné zjednotenie duše s božstvom sa teda môže interpretovať ako proces individuácie, jeden zo základných konceptov jungovskej teórie.

Mýtus o Sofii sa podobá koncepcii ľudskej psyché, ktorá stratila svoje spojenie s kolektívnym nevedomím a potrebuje pomoc “Ja”. Androgynná povaha božstva Človek gnostických spisov nachádza paralelu v jungovskej koncepcii anima - animus (personifikácia ženskej povahy v nevedomí muža a mužskej povahy v nevedomí ženy).

Avšak predovšetkým sa myšlienka oživenia gnostických ideí sa týkala vzťahu ku zlu, v čom podľa mienky Junga gnostici prevyšovali kresťanov. Deskripcia dobra a zla a ich prameňov je jedným z najzaujímavejších jungovských konceptov. Jungovske vnímanie morálky sa nachádzalo v priamom protiklade k freudovskému. Pre Freuda dobro a zlo boli jednoducho konštruktami, ktoré vznikli z neutrálnej biosociálnej povahy človeka, kognitívnymi derivatívmi živočíšneho pôžitku a bolesti, a preto v konečnom dôsledku boli ilúziami. Jung nesúhlasil s freudovskou redukciou všetkých potrieb človeka na biologické. Pre Junga dobro a zlo predstavovali dva rovnocenné, vyvážené kozmické princípy, ktoré sa spájajú v “Ja”.

Už začiatkom 50.rokov Jung sa pri psychologizovaní Ducha a stotožnení hmoty s ženským princípom zaoberal problémom hmoty a zla. Táto téma je dominantnou v jeho práci Aion, najmä v kapitole Kristus, Symbol “Ja”:

Nemôže byť pochybností o tom, že pôvodná kresťanská koncepcia imago Dei, vteleného v Kristovi, znamenala všezahrňujúcu totalitu, do ktorej patrí aj živočíšna stránka človeka. Avšak symbolu Krista chýba celistvosť v súčasnom psychologickom zmysle slova, pretože nezahrňuje tmavú stránku vecí, ale ju špeciálne vylučuje vo forme Lucifera, Kristovho protivníka.

“Pôvodnú” postavu Krista Jung teda interpretuje ako výlučne symbolickú, ahistorickú a zlúčiteľnú s gnostickými myšlienkami. Pre jednotlivca, osvieteného Kristom, “pôvodný stav jednoty s obrazom Boha je znovunastolený” a prináša “integráciu, premostenie rozštiepenia osobnosti, spôsobeného inštinktmi, ktoré pôsobia vo vzájomne protichodných smeroch”.

Avšak nemôžeme hovoriť o tom, že Jung zabudoval do svojej teórie obsah gnostických učení v “čistej” podobe. Podľa S. A. Hoellera (biskupa Cirkvi Gnostických Mystérií v Los Angeles), ktorý sa dlho zaoberal vzťahom Junga ku gnosticizmu, slová “gnosticizmus nie je nič iné ako psychológia” by Junga vydesili, pretože Jung vždy odporoval konceptu “nič iné ako”. Jung jednoducho veril, že gnostické idey a mýty vznikli v dôsledku osobnej psychospirituálnej skúsenosti gnostikov. To, čo vzišlo z psyche, podobá sa psyche. Odtiaľ podobnosť medzi gnosticizmom a hlbinnou psychológiou. Jungov pohľad teda môžeme nazvať interpoláciou a nie prispôsobovaním gnostických ideí vlastnej teórii.

Jedným z bádateľov, ktorí napomohli rozšíreniu gnostických ideí v súčasností, bol blízky spolupracovník Junga Gilles Quispel. Jeho hlavné dielo Gnosis als Weltreligion (Gnóza ako svetové náboženstvo, publikované v r.1972) podrobne vysvetľuje vzťah jungovského modelu k gnostickým ideám. Quispel, podobne ako sám Jung, neredukoval gnosticizmus na hlbinnú psychológiu, ale skôr pokladal hlbinnú psychológiu za kľúč k pochopeniu gnosticizmu. Ďalšou kľúčovou postavou v oživení gnostických ideí bol Hans Jonas, žiak existenciálneho filozofa Martina Heideggera. Jonas objavil v  gnosticizme starovekého príbuzného existenciálnej filozofie.

Súčasné gnostické hnutia

Jedným z najstarších ezoterických európskych hnutí, ktoré sa spájajú s gnosticizmom, sú rozenkruciáni. Hnutie vzniklo začiatkom 17.st., keď boli publikované tri záhadné knihy o živote Christiana Rosenkreutza. Rosenkreutz sa údajne narodil v 1378, zomrel ako 106 ročný na Blízkom Východe a založil bratstvo Spiritus Sanctum alebo Spoločnosť Ducha Svätého, cieľom ktorej bolo nastoliť blahobyt pre všetkých ľudí prostredníctvom sociálnych reforiem a pomoci chudobným a chorým. Autorom týchto spisov podľa súčasných bádateľov bol luteránsky kňaz Andreae (1586-1654), ktorý vytvoril mýtus o Rosenkreutzovi s účelom nájsť prívržencov pre svoje myšlienky.

Učenie rozenkruciánov sa podobá gnostickým myšlienkam tým, že zdôrazňuje dualitu ducha a hmoty, ktoré rozenkruciáni nazývajú dvoma prírodnými radmi. Duch alebo prvotný božský prírodný rad preniká hmotu, ale naše zmysly ho nevnímajú, na rozdiel od hmoty. Božský prírodný rad sa nazýva taktiež Nebeským Kráľovstvom. Ľudské srdce obsahuje jeho časť - Božskú Iskru alebo Rúžu Srdca, ktorá núti človeka hľadať pôvodný stav jednoty s Otcom, stav nesmrteľnosti v jednote s Bohom. Pre dosiahnutie tejto jednoty človek má žiť novým spôsobom života, ktorý je predpísaný pravidlami radu.

Vzápätí po publikovaní prvých rozenkruciánskych kníh objavili sa nové spisy a rozenkruciánske spoločnosti začali vznikať po celej Európe. V 19.st. záujem o učenie sa obnovil, najmä v Británii a Amerike. Vznikli nové spoločnosti: Fraternitas Rosae Crucis (1858), Societas Rosicruciana (v Anglicku 1865, v Amerike 1907), Rozenkruciánske Bratstvo (1907), Staroveký a Mystický Rad Rúže a Srdca (1915) a Lectorium Rosicrucianum (1924), najvplyvnejšia spoločnosť v súčasnosti, ktorá má pobočky v Británii, Amerike a okolo 12 ďalších krajín a svoj časopis Pentagram, publikovaný v desiatich jazykoch.

Viaceré ezoterické spoločnosti a kulty, ktoré vznikli v 19.st., boli ovplyvnené gnostickými ideami. Madame Helena P. Blavatsky, ktorá v r. 1875 založila teozofiu, videla v gnostikoch predchodcov súčasných okultných hnutí a pokladala ich za strážcov spirituality, stratenej ortodoxnými kresťanmi. Toho istého názoru boli aj iní zakladatelia okultných hnutí: Rudolf Steiner (antropozofia), Alice Bailey (Arcane Scool), Guy a Edna Ballard (I Am Movement), Elizabeth Clare (Prophet´s Church Universal and Triumfant) a predstavitelia iných ezoterických hnutí. Aj známy Hermetický Rad Zlatého Úsvitu, ktorý vznikol v r.1887 prijal mnohé koncepcie gnosticizmu. Najznámejší (neslávne) člen radu Aliester Crowley založil cirkev Ecclesia Gnostica Catholica ako pobočku svojho radu Argentum Astrum.

Všetky tieto hnutia sa hlásia k pôvodnej západnej mystickej tradícii, nazývanej hermetickou. Ich učenia vo väčšine prípadov obsahujú elementy mágie, alchýmie, astrológie, kabaly, Tarotu a často sú preniknuté neoplatónskymi a gnostickými ideami. Všetky tieto skupiny zdôrazňujú ezoterické tajné učenie, skrytú božskú podstatu človeka a kontakt s vyššími duchovnými bytosťami, nazývanými majstri alebo adepti. Ich príťažlivosť pre intelektuálov konca 19. - začiatku 20.st. vo veľkej miere vyplývala z situácie, v ktorej sa vtedy ocitli ľudia, hľadajúci duchovnú cestu. Teória Darwina a rozvoj prírodných vied prispeli k tomu, že vzdelaný človek si musel vybrať medzi postojom ateistu alebo postojom veriaceho, neuznávajúceho racionálne argumenty. Ezoterické učenia, ktoré zabudovali do svojich učení spolu s mystickými elementmi i teóriu evolúcie a zdanlivo “vedecké” postupy, ponúkali hľadajúcemu strednú cestu medzi týmito dvoma extrémami.

V 19.st. vznikla aj Cirkev Katarov, členovia ktorej tvrdili, že zachovávajú tradíciu stredovekých katarov, ktorým sa podarilo uniknúť inkvizítorom a odovzdať svoje tajné učenie nasledujúcim generáciám. Po tom, ako katari odišli z historickej scény, stali sa stredobodom mnohých legiend a príbehov, ktoré nemali nič spoločné s historickou realitou. Väčšinou boli prezentovaní ako strážcovia Svätého Graalu; avšak jedna modernejšia “vedecká teória” hovorí o tom, že ich učenie pochádza od samotného Ježiša, ktorý nezomrel na kríži, ale v židovskej komunite v Pyrenejach ako otec rodiny. Ježišove deti údajne boli prvými katarmi; po vyhubení katarských komunít ich učenie zachovávali templári a rozenkruciáni.

Dnes niekoľko gnostických hnutí nárokuje právo na uchovávanie katarského učenia. Napríklad, Spoločnosť Pamäti a Štúdia Katarizmu podporuje skôr romantizujúci pohľad na katarov. Členovia iných skupín o sebe tvrdia, že sú reinkarnovanými katarmi, ktorí si pamätajú predošlé životy. Pre mnohých Francúzov obraz katarov je nostalgickou spomienkou na stredovekú kultúru v južnom Francúzsku.

Väčšina hnutí New Age, ktoré vznikli behom 20.st., prijala jungovský pohľad na gnosticizmus a zabudovala do svojich učení staroveké gnostické idey, vyjadrené jazykom jungovskej analytickej psychológie. Gnostické učenie v súčasnosti v určitom zmysle prežíva renesanciu.

V r. 1985 začal vychádzať časopis Gnosis (ktorý má aj svoju webovskú stránku) s nákladom 2500. Už v septembri 1990 sa jeho náklad zvýšil na 11000. Gnosis regulárne publikuje články o gnosticizme. Každé číslo okrem toho obsahuje článok, ktorý podrobne analyzuje určitý aspekt západnej duchovnej tradície, zvyčajne spojený s gnosticizmom.

Počet gnostických cirkví na celom svete sa ustavične zvyšuje. Každá z nich sa vyhlasuje za dedičku starovekých gnostikov. Napríklad, v Kalifornii v Palo Alto sa týždenne schádzajú členovia Ecclesia Gnostica Mysteriorum (Cirkvi Gnostických Mystérií), v súčasnosti pod vedením kňažky - biskupky Rosamonde Millerovej.

Rosamonde Millerová tvrdí, že pozná dvanásť organizáčne nezávislých gnostických cirkví na svete. Avšak skutočný úspech gnostických myšlienok v súčasnosti očividne nespočíva v organizácii cirkví. Gnóza v rozmanitých formách je príťažlivá predovšetkým pre intelektuálov, hľadajúcich duchovnú nezávislosť a pokladajúcich gnosticizmus za pôvodnú západnú spirituálnu tradíciu.

J. Matoušek: Gnose, Praha 1925, 1994

Petr Pokorný: Píseň o perle, Praha, 1998

Leonard George.: The Encyclopedia of Heresies and Heretics, London, 1995

C.G. Jung: Duše moderního člověka, Praha, 1994

David V. Barret: Sects, ´Cults´and Alternative Religions, London, 1996

Stephan A. Hoeller: Tau Stephanus, Gnostic Bishop

Gjorgjievski Borce: Gnosticism: Origins, Beliefs and Modern Tendencies